Mier bez zásad spravodlivosti nie je riešením
Už 4 roky trvá útočná vojna Ruska proti Ukrajine. Ukrajina kladie agresorovi odpor a bráni nielen svoje územie a slobodu, ale aj slobodu ostatných krajín Európy, vrátane našej. Zároveň silnejú výzvy na to, aby sa Ukrajina vzdala v záujme mieru, ktorý by mal byť najvyššou hodnotou. Ako uvažovať o vojne a mieri v dnešných časoch? Odpoveď na túto otázku sme hľadali s dekanom Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK Jozefom Jančovičom, odborníkom na Starý zákon. Zároveň v rámci projektu APVV Paradigmatická zmena v chápaní vojny a ozbrojených konfliktov z teologicko-historickej a právnej perspektívy vedie medziodborový tím vedcov z našej univerzity.
Pri uvažovaní o vojne poďme najprv do minulosti. Ste biblistom, odborníkom na Starý zákon, ktorý je plný násilia a vojen.
Vo všetkých knihách Starého zákona okrem dvoch sa spomína vojna. Tieto texty o vojnách a násilí sú však akýmsi mínovým poľom, a treba ich adekvátne vysvetľovať. V prvom rade sú to duchovné texty, nie reportáže z bojov. Tu pomáha aj isté predporozumenie vojny v staroveku, ktorá mala na Blízkom východe potlačiť chaos. Tento pohľad sa projektuje aj do starovekých mýtov o stvorení, kde bohovia bojovali medzi sebou a výsledkom boja proti chaosu bol vznik sveta. Hebrejská Biblia modifikuje tento mýtický motív Chaoskampfu v poetických textoch žalmov a prorokov, kde Boh Izraela nie je síce v boji s inými božstvami, ale je víťazom nad mýtickými tvormi, a potláča ničotu. Pozoruhodné je, že biblickí autori si prepožičali aj iný motív starovekých národov: presvedčenie o tom, že bohovia bojujú za svoje národy. Okrem biblických zmienok o tom existujú i početné archeologické a epigrafické dôkazy, napr. Mešova stéla z 9. stor. pred Kr., v ktorej božstvo Kemoš vedie v boji moabského kráľa Mešu.
V mnohých textoch Starého zákona sú tak vojny Izraela vnímané ako vojny Pána, Boha Izraela, ktorý do nich aktívne vstupuje a zázračne zabezpečuje víťazstvo. Nielenže izraelský národ vedie v boji, ale neskôr sám kráľ Dávid vedie Pánove boje s pravidlami. Vojny sú niekedy viac bohoslužobné než reálne, napr. pri dobytí Jericha padnú múry na siedmy deň, keď kňazi s archou zmluvy obradne obišli sedem ráz mesto a iní kňazi trúbili na trúbach. Alebo boj judského kráľa Jozafata v 2. Kron 20. Jahve, Boh Izraela je v Knihe Exodus bojovníkom (Ex 14,14; 15,3), ktorý viedol proti Egypťanom vojnu vyvolanú jednak hnevom voči nim ako utláčateľom a jednak milosrdenstvom voči trpiacim Izraelitom. Boh vyslobodil svoj vyvolený národ zo sociálneho chaosu v Egypte a následne ho viedol púšťou, kde boli dvakrát spočítaní bojaschopní muži, a prostredníctvom archy zmluvy prebýval ako hlavný veliteľ v strede tábora alebo viedol ľud pri presune.
Zasľúbenú zem, Kanaán, Izraeliti násilne dobyjú a podrobia si národy, ktoré tam žijú.
Tieto texty dnešného čitateľa pohoršujú. Zákon o vyhubení vyžaduje výklad, ktorý nie je doslovný, tak ako je to napokon aj v prípade výzvy „odťať si ruku alebo vylúpiť si oko“. Z literárneho hľadiska sú to podobenstvá, ktoré treba pozorne interpretovať, aby sa nestali návodom na riešenie konfliktov. Historicky sa Izrael vďaka vhodným podmienkam infiltroval medzi početné národy v Kanaáne, v ktorom upadala egyptská hegemónia a postupne sa politicky etabloval najmä zásluhou viery v jedného Boha. Tá bola jeho historickým determinantom, v rámci ktorej zásadnú úlohu zohrali najmä králi a proroci, ktorí neraz kráľov korigovali. Téma Pánovej vojny ako starovekej inštancie spravodlivosti potláčajúcej chaos a nastoľujúcej spravodlivosť sa udomácnila v biblickej spisbe pravdepodobne v novoasýrskom období v 7. stor. pred Kr. V Písme tak máme epické podania, kde Pán vedie svoj ľud, chráni si ho, aby si zachoval identitu. Cieľom opisu bleskového dobytia a rozdelenia Kanaánu v pomerne neskoro spísanej Knihe Jozue (7 – 6. stor. pred Kr.) bolo ideálne vykreslenie nepatrného izraelského národa, ktorý sa presadil v „hrnci národov“ v Kanaáne, aj dodržiavaním zásad Pánovej vojny.
Dnes sa veľa diskutuje aj o tom, či vojny starovekého Izraela nezaváňali genocídou.
Niektorí učenci to prvoplánovo a neadekvátne za genocídu pokladajú, podobne ako sa zjednodušene v diskusiách definovalo neprimerané vojnové nasadenie Izraela v Gaze. Dôvod, prečo Pánova vojna nebola genocídou, je založený na jej duchovnej funkcii a charakteristikách. Tie boli totiž aplikované proti Izraelu, keď sa spreneveril Bohu a keď iné národy - ako Boží nástroj- v Izraeli potlačili duchovný chaos vojenským ťažením. Pánova vojna mala teda akýsi charakter súdu, ktorý mal Izrael vykonať pre neprávosti pôvodných národov, napr. nad Amorejčanmi, ako sa to ohlasuje Abrahámovi (Gen 15,16). Aj králi Šaul či Dávid, ktorí viedli Pánove boje, mali postupovať podľa právnych zásad zachytených v Knihe Deuteronómium, kapitoly 7 a 20. Nielen vedenie boja, ale aj vojnová korisť patrila Pánovi, preto izraelský ľud ani kráľ na ňu nemohli siahnuť. Ľudské úsilie a bojová technika mali vo vojne sekundárny význam a hoci sa do boja zapojí Izrael, Pánovo konanie je rozhodujúce (Joz 10,42; 24,12; Iz 31,1-3; Oz 13,4; Ž 44,4; 147,10; Prís 21,31). Boh pôsobí v boji pomocou prírodných síl: vietor (Ex 14,21; Ex 15,10), hromy (1 Sam 7,10; Ž 18,14), krúpy (Joz 10,11), vesmírne úkazy (Joz 10,13); alebo zošle na protivníkov slepotu (2 Kr 6,18), zmätok, hrôzu (Ex 15,16; Dt 11,25). Obdobou Božích zásahov vo vojne je aktívna účasť žien a detí, ktoré boli podľa dobových konvencií pre boj nepoužiteľné. Pri nepomere síl zasadzujú nepriateľom smrteľný úder (Jahel, Judita, mladík Dávid pri Goliášovi). Vo víťazných spevoch bolo ich konanie ospevované ako zázračný zásah na záchranu ľudu (Sdc 5,24-27; Jdt 16,5-10). Takže toto všetko oslabuje vnímanie bojov Izraela ako genocídy.
Na druhej strane sa v Starom zákone udomácňujú určité pacifistické hlasy proti vojne, najmä v žalmoch a prorockých textoch. Ale aj v neskorej Prvej knihe kroník kráľ Dávid, ktorý vždy po období dažďov vychádzal do bojov, bol zrazu pokladaný za nehodného stavať chrám v Jeruzaleme, pretože jeho ruky boli pošpinené krvou z vojen. Chrám bude stavať v ére pokoja jeho syn kráľ Šalamún, ktorý mal vo svojom hebrejskom mene šlomo zakódovaný pokoj (šalom). Zdanlivo prevažujúci literárny prúd je tak korigovaný aj takzvaným kňazským prúdom, ktorý vo vzťahu k tým istým skutočnostiam navrhuje naopak uberať sa cestou výslovného pacifizmu. Z tohto dôvodu treba chápať celú udalosť dobytia krajiny ako istý druh symbolu, analogického k tomu, o ktorom čítame v niektorých evanjeliových podobenstvách o súde. A dobytie treba prepojiť s ďalšími biblickými textami, ktoré ohlasujú Božie zľutovanie a odpustenie ako horizont a cieľ všetkej dejinnej aktivity Pána celej zeme a ako vzor pre správne konanie ľudí.
Texty Starého zákona o vojnách musíme pozorne študovať a vykladať, pretože boli redakčne spracované v čase, keď Izraeliti zápas s pôvodnými národmi už neviedli a minulosť Izraela bola idealizovaná. Nemožno ich fundamentalisticky vykladať alebo nimi racionalizovať vojenské postupy v mene Boha, ako sa to dialo nielen v stredoveku, ale aj dnes u niektorých rabínov, veliteľov izraelskej armády a aj politikov. Opatrný interpretačný postoj k týmto textom požaduje aj magisteriálny dokument Inšpirácia a pravda Svätého písma (2014) a v bode 127 ponúka cenné princípy, ktoré treba uplatňovať pri všetkých textoch, ktoré sú historicky a morálne problematické a často nevykazujú typické prvky historickej správy. Už niektorí starovekí cirkevní otcovia ich vnímali ako istý druh podobenstva s prevažne duchovným odkazom. Je to prorocké čítanie dejín, ktoré vo víťazstve ponížených vo vojne vidí uskutočnenie Pánovho kráľovstva na zemi.
Ako je to v Novom zákone?
Obraz Boha – bojovníka, ktorý je v Starom zákone, sa v Novom zákone vôbec nerozvíja. Ale ani ten nehlása pacifizmus. Zaujímavá je tzv. eschatologicky podaná vojna v Knihe zjavenia, kde sa rieši otázka potlačenia nespravodlivosti vojnou proti zlu. Vojna, opäť na spôsob súdu, sa tam sprítomní v definitívnom boji proti zlu, no na jej pozadí je Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou vo vzkriesení. Vo svetle početných starozákonných prorockých textov o vojnách sa v danom spise aktualizuje Kristov súd nad zlom a politickými mocnosťami, ktoré utláčajú nevinných.
V Novom zákone Ježiš hovorí, aby sme tomu, kto nás udrie po jednom líci, nastavili druhé.
Táto výzva zapadá do takzvanej eschatologickej morálky, morálky konca časov, ktorú si majú osvojiť Ježišovi učeníci. Patrí do Reči na vrchu, ktorá je na výklad veľmi náročná. Výzva patrí medzi šesť hypertéz Ježiša postavených na princípe „bolo povedané..., no ja vám hovorím“, kde nový postoj presahuje pôvodný. Aj táto piata hypertéza rieši na individuálnej úrovni odplatu. Je taktiež cieľovým prikázaním – vždy sme iba pred cieľom v jeho spĺňaní. Literárne je veta o druhom líci hyperbolou, ktorej výklad určuje predchádzajúca zásada „neodporujte zlému“. Ježiš nás vyzýva opustiť spôsob, ktorým na nás útočí druhý. Ruší zásadu „oko za oko, zub za zub“, ktorá bola maximou platnou pre mnohé právne kódexy starovekého Blízkeho východu a ponúka riešenie nenásilného odporu. Daná reč inšpirovala napríklad Gándhího a Tolstoj sa na základe tejto hyperboly stal pacifistom ako Origenes a Tertulián a silové zložky pokladal za zbytočné. Ježiš neriešil spoločenské usporiadanie a konflikty, ale mentalitu svojich nasledovníkov. Na druhej strane v Jánovom evanjeliu je situácia, že vojak pred Pilátom tvrdo udrel Ježiša po tvári a on sám sa ohradil: „Prečo ma biješ, čo zlé som povedal?“ Teda popri Ježišovej výzve potláčať v sebe animálnu pomstychtivosť a neosvojiť si toxickú mentalitu protivníka platí, že keď nás niekto napadne, máme právo sa brániť. Rovnako má právo a povinnosť brániť ľud pred agresorom spoločnosť, a ako hovorí svätý Ján Pavol II., „legitímna obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre tých, ktorí sú zodpovední za život iných, za spoločné dobro rodiny alebo občianskej spoločnosti.“
Váš výskumný projekt sa zaoberá paradigmatickou zmenou vnímania vojny. V čom je tá zmena?
Už od staroveku sa vyvíjala v katolíckej morálke koncepcia tzv. spravodlivej vojny. No od tohto označenia sa upustilo a hovorí sa o oprávnenej či legitímnej obrane, pri ktorej treba vziať do úvahy podmienky použitia vojenskej sily. Hodnotenie daných podmienok morálnej oprávnenosti prislúcha úsudku tých, ktorí majú zodpovednosť za spoločné dobro. Vyžaduje sa súčasne: aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá; aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné; aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech; aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov a technológie ničenia. Toto sú tradičné prvky, ktoré sa uvádzali aj v učení o takzvanej „spravodlivej vojne“, ktorú formuloval sv. Augustín v De civitate Dei a následne rozpracoval sv. Tomáš Akvinský v Summe (II-II, q. 40). Tomáš si kladie otázku, či je každá vojna hriechom, a následne prichádza k odpovedi, že za určitých prísne stanovených podmienok by bolo možné vyhlásiť konflikt za „spravodlivý“. V stredoveku mala byť vyhlásená „legitímnou autoritou“ (legitima auctoritas), mala sa uskutočniť z „oprávneného dôvodu“ (iusta causa) a mala sa viesť „legitímnym spôsobom“ (debitus modus). Dôležitou súčasťou bol podľa niektorých autorov zároveň princíp spravodlivého úmyslu (recta intentio), ktorý mal vždy smerovať k znovunastoleniu spravodlivosti a pokoja. Cieľom tohto učenia bolo nájsť objektívne princípy na obmedzenie škôd spôsobených vojnovými konfliktmi a zabrániť agresii vedenej pod rúškom rôznych pseudoideálov.
Paradigmatická zmena nastala v 20. storočí, po dvoch svetových vojnách. Povojnoví pápeži, od Pia XII. až po súčasného Leva XVI., odmietajú hovoriť o spravodlivej vojne. Vojna nikdy nie je spravodlivá, vždy je to zlyhanie ľudskosti a nedá sa obhajovať ako riešenie. A v dnešnom type vojen, ktoré sa vedú – vysokotechnologické a plnoformátové, je otázka, či dokážeme splniť tie podmienky, ktoré platili dovtedy. Preto pápeži volajú po riešeniach, ktoré sú iné ako vojnové, ktoré majú preventívne predchádzať vojnám. Napríklad aktívna diplomacia a aktivita medzinárodných organizácií. V tomto smere sú pontifikáty povojnových pápežov veľmi jasné. Dôležitým míľnikom v tejto otázke bola encyklika Pacem in terris, ktorú vydal pápež sv. Ján XXIII. roku 1963. Povedal, že v čase, keď svet disponuje takými ničivými zbraňami, ako sú tie nukleárne, „je cudzie rozumu tvrdiť, že vojna môže byť vhodným nástrojom na obhajobu porušených práv“.
Ani potom však magistérium nezačalo odsudzovať všetky intervencie s použitím sily. Už sa však nehovorí o spravodlivej vojne, ale o legitímnej obrane. K tomuto postoju sa prihlásil naposledy pápež František v encyklike Fratelli tutti. V našom projekte sa snažíme identifikovať a systematizovať aspekty tejto zmeny paradigmy vo vnímaní vojny v textoch humanitných a spoločenských vied: sú to jednak biblické texty, cirkevno-historické pramene, filozofické, nábožensko-pedagogické či právnické pramene. Myslím, že zmenu paradigmy aj vo vnímaní biblických vojen som už naznačil vyššie cez argumenty súčasnej exegézy na komplexné biblické texty osvojené i učiteľským úradom cirkvi, ktorý nás pozýva k pozornej interpretácii textov, berúc seriózne do úvahy ich historický a literárny rozmer a čerpať z nich stále platný duchovný odkaz, ktorý v pohoršujúcom obale spočíva v tom, že zlo jednotlivcov i neprávosti národov sú škodlivé a nie sú ľahostajné Bohu ani ľuďom, ktorí sa s dôsledkami zla aj v našej spoločnosti tvrdo konfrontujú. A preto si také konanie vyžaduje aktívne riešenie, ktoré má dnes iné podoby ako v staroveku, no naliehavosť riešenia zostáva.
Jedným z výstupov vášho projektu uvažovania o vojne a mieri by mali byť okrem odborných štúdií aj praktické materiály. O čo konkrétne pôjde?
Chceme pripraviť okrem iného aj príručku pre stredné a základné školy, pre učiteľov náboženstva a etiky, ktorou chceme podporiť výchovu k spravodlivému mieru, ale aj k prekonávaniu konfliktov. Náboženský pedagóg docent Tibor Reimer absolvoval v Tübingene pobyt v centre, ktoré sa priamo zaoberá výchovou k mieru v nemeckom pedagogickom prostredí. V nadväznosti na publikáciu príručky sa uskutoční odborná konferencia katechétov a učiteľov etiky, ktorá má prispieť k diseminácii jej obsahov a praktických postupov pre učiteľov a žiakov v proaktívnom šírení pokoja, ale aj v prevencii konfliktných situácií v škole i živote.
Po dvoch svetových vojnách sa zdalo, že sme sa poučili, zažili sme – aspoň v Európe – relatívne dlhé obdobie mieru. Ale zdá sa, že sa to skončilo. Aj v Európe už štyri roky zažívame vojnu, Rusko napadlo Ukrajinu. Diplomatické riešenia zatiaľ zlyhávajú. Sú hlasy, ktoré volajú po mieri za každú cenu, dokonca obviňujú Ukrajinu, že predlžuje vojnu a bráni nastoleniu mieru tým, že sa agresorovi nevzdá.
Zo strany Ukrajiny ide o legitímnu sebaobranu. Štát, ktorý je napadnutý agresorom, má právo sa brániť. Je na ňom a jeho vedení, aby sa rozhodli, dokedy chcú bojovať a nie, aby im niekto zvonku nanucoval, nech sa vzdajú, čo zaznieva často i na Slovensku. Hoci ruská agresia na Ukrajine bola analyzovaná z hľadiska príčin, kde sa kombinovali systémové faktory, napr. revizionistické ambície Rusov a bezpečnostné dilemy, ale aj identitárne dôvody, napr. naratívy o histórii a hroznom obraze Západu, a tiež inštitucionálne faktory v podobe západných sankcií a vojenské rozpínanie NATO, prebiehajúca ruská agresia vo fáze akejsi „zákopovej vojny“ odráža fakt, že vojnu vyvoláva viacero faktorov, ktorých poznanie pomáha zodpovedným v definovaní mierových požiadaviek.
Urýchlené riešenie konfliktu v podobe mieru bez zásad spravodlivosti nie je riešením. Mať pokoj a mier popri zjavnej nespravodlivosti a porušovaní medzinárodného práva nie je totiž možné, pretože taká situácia veľmi ľahko prepukne do nových nepokojov. Odstrašujúcim historickým príkladom politiky ústupkov je Mníchovská dohoda, či zrada, ktorá oklieštila Československo o Sudety a napokon po anšluse Rakúska napomohla k druhej svetovej vojne. Takže keď sa hovorí o mieri, vždy musí byť dôsledkom spravodlivého urovnania. Ani katolícka cirkev nehlása za každú cenu pacifizmus a zloženie zbraní. Vatikán sa už skôr cez kardinála Parolina a momentálne cez pápeža Leva aktívne zasadzuje za sprostredkovanie spravodlivého a udržateľného mieru, ktorý „nie je len absenciou konfliktu, ale aktívny a náročný dar budovaný v srdci a zo srdca“ (príhovor z decembra 2025).
V prípade tejto vojny sme ako spoločnosť veľmi rozdelení, aj kresťania často hlásajú názory, ktoré nie sú v súlade s tým, čo ste povedali.
Našu spoločnosť kontinuálne ohrozuje rozpad dôvery, súdržnosti, ale aj neschopnosť viesť poctivý dialóg. K jej polarizácii prispieva silná propaganda, ktorá masíruje mozgy ľudí cez sociálne médiá a tendenčné portály. Katolíci sú pozvaní sledovať vyhlásenia pápeža, ktorý nás reprezentuje. Hoci sa na jeho politické vyhlásenia nevzťahuje neomylnosť, pri ich vzniku je zjavné úsilie o kritické posúdenie faktov sporu a zaujatie postoja jednak vo svetle sociálnej náuky cirkvi a v neposlednom rade tiež evanjelia. Úlohou odborníkov je kriticky sa zamýšľať nad faktickým stavom udalostí, porozumieť im a hľadať i popularizovať riešenia. To napomáha korigovaniu mienok a názorov, za ktorými je dnes veľa záujmov, emócií i spomienkového optimizmu na obdobie komunizmu, kde propaganda narobila riadnu paseku, ktorú mnohí prehliadajú.
Dočkáme sa niekedy pokoja na zemi?
Úplného pokoja na zemi sa iste nedožijeme, pretože hriech a zlo v ľuďoch zostávajú. Mimochodom, i Ježiš realisticky hovorí, že pred definitívnym koncom sveta sa budú na zemi opakovať zemetrasenia, vojny, hlad či mor. Sú to akési klimaticko-politické konštanty dejín. Ani to nás však nemôže viesť k pasivite a apatii voči vojnám a nespravodlivostiam, naopak, dve z Ježišových ôsmich blahoslavenstiev chvália promótorov spravodlivosti a šíriteľov pokoja. Za pokoj sa treba modliť a aktívne zasadzovať. Pokoj sa nadobúda, keď človek mení svoje vnútro a keď spoločnosť, ktorá sa fragmentizuje, potláča imperiálne a záujmové postoje vyvolávajúce vojny. Koncilový dokument Gaudium et spes (1965) k tomu dodáva: „Vojna z ľudského prostredia zatiaľ nie je vykorenená. Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania... Lenže jedna vec je mať ozbrojené sily v záujme spravodlivej obrany národov a druhá chcieť si podrobiť iné národy. Ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie.“
Zostáva teda v silách ľudí i štátov dodržiavať princípy, ktoré spočívajú na ľudskej dôstojnosti každého človeka a sú ukotvené do medzinárodného práva a opravdivých etických zásad medzinárodných spoločenstiev. Tieto zásady ľudia vo svojom svedomí intuitívne tušia a zdieľajú. Bežne sme na ne všetci citliví, ak ide o našu osobu. No ich platnosť a dodržiavanie sa týkajú všetkých, veriacich či neveriacich, a preto zostanú kategorickým imperatívom pre naše konanie a cnostné správanie.
Barbora Tancerová
Doc. ThDr. Ing. Jozef Jančovič, PhD., vyštudoval chémiu a biotechnológie na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave. Teológiu študoval na RKCMBF UK Bratislava a na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1995. Licenciát zo Svätého písma absolvoval na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, študoval tiež na Hebrew University v Jeruzaleme. Od roku 1999 pôsobí na RKCMBF UK Bratislava na katedre biblických vied, v súčasnosti je dekanom fakulty v druhom funkčnom období. Participoval na ekumenickom preklade Starého a Nového zákona a na komentároch k Starému zákonu. Je autorom početných vedeckých a odborných článkov, venuje sa tiež popularizačnej činnosti v oblasti biblickej teológie. Vedie interdisciplinárny projekt APVV Paradigmatická zmena v chápaní vojny a ozbrojených konfliktov z teologicko-historickej a právnej perspektívy. |
|---|